Kamil Peteraj
Vyznanie
Viem, mal si plnú čiapku snov,
viem, tuším, čo sa stalo s ňou,
tak príď, v tmavej chodbe stoj a blúď,
zazvoň, prídem odomknúť...
Príď, klavír spí tu pod prachom,
príď, zahraj mne a oblakom,
tak príď, do tej izby podkrovnej,
veď vieš, vyhnali sme lásku z nej,
stratená v púpavách,
stála som tam raz.
Seď, seď a do tmy niečo hraj,
šum letnej lásky privolaj,
tak hraj o kvitnutí púpav tých,
raz, raz a navždy sfúknutých.
Tak príď, do tej izby podkrovnej,
veď vieš, vyhnali sme lásku z nej.
Vráť láske čas, keď málo vie,
vráť, nech aj jeseň májom je.
Vráť, nepočítaj týždne strát,
vráť, zajtrajšok jej vráť!